Jdi na obsah Jdi na menu
 


SAXANA NA SLOVENSKU !!!
ObrazekStretnete ju na filozofickej fakulte na prednáškach s vysokoškolákmi, pretože má neustále záujem dozvedať sa niečo nové. Nechýba na stretnutiach organizácie Človek v ohrození, lebo je presvedčená, že si musíme celosvetovo pomáhať a tá jej finančná pomoc smeruje nielen k ľuďom, ale aj k zvieratám, ktoré ju v zoologickej záhrade v Ústí nad Labem vítajú ako starú známu. PETRA ČERNOCKÁ pritom neprestáva koncertovať a napriek tomu, že v detstve prišla o mamu, v mladosti o dieťa a počas života aj o svoje lásky a zopár romantických predstáv, ani po päťdesiatke nestratila zmysel pre humor, optimizmus a svoj dievčenský pôvab.
. Pamätám si vás z filmu Nepokojná láska. Hrali ste dvojča slovenskej herečke Sylvii Turbovej a vaším otcom bol nezabudnuteľný Július Pántik. Život síce uteká rýchlo, ale občas si na pána Pántika spomeniete? - Spomeniem, lebo doteraz vnímam ako vyznamenanie, že som od slovenských filmárov dostala možnosť stáť vedľa neho. Pántik bol vtedy obrovská hviezda a šialene silná osobnosť. Pozerala som na jeho herecké umenie s otvorenými očami a on, hoci som toho dosť pokazila a niektoré zábery sa museli kvôli mne opakovať, nikdy si nado mnou ani nepovzdychol – hoci ako starý bard si to mohol dovoliť. Ako k známej speváčke, ale neskúsenej herečke sa správal veľmi pekne.
. Hovoríte o neskúsenosti, ale v ďalšom slovenskom filme s názvom Otec ste dostali dokonca hlavnú úlohu. - Kým v Nepokojnej láske som sa od hercov veľa učila, žasla nad tým, ako Sylvia Turbová dokáže hovoriť text a navyše, len tak mimovoľne, pohladkať psa, ktorý prešiel okolo, v Otcovi som tú hlavnú rolu osamotenej matky s malým chlapcom zvládla celkom dobre. Zistila som, že v úlohe filmovej herečky by som sa nestratila. Nikdy som sa však necítila ako divadelná herečka. Začínala som síce v divadle Semafor, ale môj lyrický soprán, ktorý som vyštudovala ako odbor na konzervatóriu, nemal na javiskové slovo potrebnú razanciu. Ako speváčka mám k dispozícii mikrofón, no ako herečka by som oslňovať nemohla.
. V Čechách ste však už ako mladá devätnástka oslnili v nesmrteľnej Saxane. Herečka Jana Šulcová raz vtipne poznamenala, že ste ako Petr Bezruč českého filmu. Aj on, aj keď literárne činný, ostal v pamäti národa známy len vďaka Maryčke Magdonovej. - No asi na tom kus pravdy bude, lebo som hrala, spievala s bigbítovou a neskôr popovou skupinou Kardinálové v sedemdesiatych rokoch doma aj v zahraničí, no Dívka na koštěti, Saxana je pre mňa doživotnou pečiatkou. V tejto povrchnej dobe, keď fungujú vizuálne vnemy a ľudia si pamätajú väčšinou to, čo vidia na obraze, mám teda do smrti so slávou pokoj. Ale inak, musím sa priznať, že keď sa ma na tento film neustále vypytujú, ide mi to poriadne na nervy. Poniektorí fanúšikovia o tom chcú počúvať donekonečna.
. Možno preto, že vás majú stále radi. Vaša webovská stránka je plná povzbudení, gratulácií k narodeninám, a kým Helenu Vondráčkovú prirovnávajú výkonnosťou k trabantu, vás k mercedesu. - Vážne? To som ani nevedela. Pravdupovediac, na svojej webovskej stránke som už dlho nebola, lebo mne inštitúcia fanklubu akosi vždy naháňala husiu kožu. Aj keď, dnes je všetko založené na stratégii a keďže ja popri tom svojom pohodlnom domácom živote pracujem tiež na novom cédečku, asi by som si ten svoj verný fanklub mala udržiavať. A v duchu filozofie dnešného šoubiznisu sa dať kvôli úspešnosti predaja prinajmenšom vyfotografovať do novín s nejakým milencom... (smiech)
. Ako tak sledujem váš idylický vzťah, predpokladám, že manžel by bol o tomto vašom marketingovom ťahu informovaný... - Berme to ako vtip, samozrejme. Nemám záujem o žiadneho, ani mediálneho milenca. S Jirkom Pracným, s ktorým žijem vyše pätnásť rokov, som šťastná. A to aj napriek tomu, že som si hovorila, že v živote nechcem žiadneho muzikanta. Poznáte to ale... Veľa chlapov si povie, len žiadna herečka a výsledok je iný. Platí to aj o mne. Prvýkrát som sa vydala za manažéra skupiny Kardinálové Jana Vaculíka, a keď náš krásny vzťah dospel k odcudzeniu a zániku, zamilovala som sa do kapelníka tejto skupiny Zdeňka Mertu. Keď aj tento muzikant telom a dušou zvolil pred mojím rozvodom s Vaculíkom cestu ústupu v náručí mladučkej Ivy Bittovej a ja som sa začala utvrdzovať v tom, že gitaristi sú najhorší, lebo sú to strašne samoľúbi individualisti, natrafila som na Jirka.
. V tomto vzťahu vás po dlhých rokoch spolužitia čakala svadba. Prečo však až po pätnástich rokoch? - Keď som sa s Jirkom zoznámila, bola som trochu frustrovaná z predchádzajúcich vzťahov. Hovorila som si, že všetci muži sú na jedno kopyto. Potom som sa poopravila, teraz na tom zase trvám, ale nemyslím to zle. Prechádzala som teda osobnostným vývojom a práve vtedy, keď som zobrala mužov na milosť mi napadlo, že by sme sa mohli zobrať. Nemôžeme na tom, ako vo všetkých ostatných prípadoch, hľadať nič racionálne. Takže podobne ako tých iných šialencov, aj mňa to jedného dňa pochytilo a povedala som si, že to bude veľmi pekné. Poznáte ženy. Už som si predstavovala, v čom budem oblečená, aký si dám k tomu klobúčik a kytičku, no taká som bola v tom kolotoči sústredená na seba, že nakoniec som tŕpla, či si Jirko nezabudol vyčistiť topánky, keďže on na to príliš nedbá. Chvalabohu, svadba dopadla bez problémov, kamarátky mi závideli - hovorili: ty sa máš dobre, konečne máš istotu, ale všetci veľmi dobre vieme, že nikto nemá všetko...
. Žili ste s pocitom, že váš vzťah je vybudovaný na nešťastí niekoho iného? Vo svojej vynikajúcej knihe Co mně maminky (ne)naučily, v ktorej sa predstavujete ako výborná štylistka a zároveň žena so zmyslom pre humor, opisujete veľmi úprimne a pravdivo aj túto etapu svojho života. - Vetou, že nikto nemá všetko, som nemyslela nejaké svoje vnútorné trápenie, myslela som to skôr všeobecne. Inak - možno som Jirka zviedla (?), ale nerozviedla. V čase nášho osudového stretnutia síce bol ženatý, mal dvoch dospievajúcich chlapcov, bolo to však také dlhé manželstvo, že dospelo do rutiny, až sa dostalo medzi ohrozené druhy a samovoľne zaniklo. Ja som vtedy žila s hudobným režisérom. Volal sa Radim Petrov - vďačím za neho novinárovi Radkovi Johnovi, ktorý sa zamiloval do jeho manželky, herečky Zlaty Adamovskej a oženil sa s ňou - a bol odo mňa o sedem rokov mladší. Ja som v tom vzťahu po čase nevidela budúcnosť. Najmä z dôvodu, že on by bol chcel ešte dieťa a ja som už nič neplánovala. Mala som pocit, že tým, že mám dcéru, ktorá vtedy chodila do tretej triedy, mám všetko splnené. Naše cesty sa rozišli samovoľne. Po revolúcii odišiel na študijný pobyt do Ameriky a ja som sa dala v súkromí aj profesionálne dokopy s Jirkom.
. Aký je gitarista a manžel Jirko ako človek...? - Veľmi citlivý s predvídavosťou mačiek. Doslova vycíti, že sa niečo má prihodiť, ako sa nám to stalo napríklad pred miernym zemetrasením pred niekoľkými rokmi v Poprade. Kvôli tejto svojej senzibilnej povahe sa necíti dobre ani v Prahe. Kým ja to mesto milujem, chodím na prednášky na vysokú školu, lebo akosi stále mám pocit, že na tom konzervatóriu ma do života veľmi nepripravili, robím nájazdy do divadiel, kín a s kamarátkami brázdim po obchodoch, on najradšej v čase voľna uteká do lesov. Našťastie, máme chalupu v severných Čechách, kde sa stará o zvieratá a v zime zháňa pre srny seno. Aj na jar je z prebúdzajúceho sa lesa celý uveličený, kým ja doma mám ľahké depresie. Kamarátky mi telefonujú: Tiež sedíš v kresle, ješ sladkosti a čučíš na televíziu? Potvrdia mi, že sme na tom všetky rovnako zle.
. Zatiaľ to na vás vôbec nie je vidieť. Nehovorte, že sa nepestujete. - V živote som nebola u kozmetičky. Mažem sa indulonou a teraz viem, že slogan v štýle - žena vyzerá po štyridsiatke tak, ako si to zaslúži - je do istej miery pravdivý. Nie je to v krémoch, ale v tom, aký vnútorný život vediete. Musím otvorene povedať, že počas socializmu sme my ako ženy-matky viedli oveľa menej stresujúcejší život ako dnešné ženy. A ja aj dnes žijem pokojným a pohodlným životom. Vstanem vtedy, keď sa mi už nechce spať, potom si čítam noviny, pomaly raňajkujem, až je zrazu pol dvanástej doobeda a ja zistím, že mi v televízii ide obľúbená detektívka. Kto si to dnes môže dovoliť? Iba ak speváčka, ktorá síce vystupuje, ale nie každý deň a ktorá prišla na to, že najstresujúcejšie sú pre umelca jeho nenaplnené ambície.
. A čo postava? Ako dokážete byť stále taká štíhla? - Dva roky som sa vyťahovala, ako chodievam pravidelne do fitnescentra. Všetci ma chválili, akú mám silnú vôľu, jedla som iba delenú stravu a nedávno sa mi to všetko zrútilo. Necvičím a jem zmrzlinu. Keby mi však niekto povedal, že o týždeň budem v televízii, zaradím do jedálnička iba ovocie, zeleninu a určite to zhodím. Akurát, že mi zatiaľ nikto nezatelefonoval... Dúfam, že ešte nie som v kategórii, keď majú herečky väčší zadok, ako úlohy.
. Našťastie, stále máte skalných priaznivcov, vaše koncerty sú v Čechách vypredané a dokonca sa na vás tešia aj choré deti v psychiatrických liečebniach. - To je fakt. Poniektoré veľké firmy majú aj dobročinný pohľad na veci pozemské, takže som veľmi šťastná, že istá známa odevná spoločnosť podporila projekt, vďaka ktorému deťom v psychiatrických liečebniach spríjemňujeme pobyt. V programe vystupujem ja s vlastnými pesničkami, ktoré som napísala pre deti, Jirko ma sprevádza na gitare a okrem nás k nim zavíta aj šašo, kúzelník a iné rozprávkové postavičky. V tomto prípade cítim, že keď robím pre deti, môj život má zmysel a že peniaze v takýchto prípadoch pokojne oželiem.
. Vám prvé dieťatko v manželstve s Janom Vaculíkom vinou lekárov po narodení zomrelo. O osem rokov neskôr sa vám narodila dcéra Barborka. Dnes je z nej krásna dospelá slečna. Vraj z nej bude novinárka... - Barborka je bakalárka a hovorí, že do žiadnej bulvárnej redakcie nenastúpi, lebo ona tie vtákoviny písať nebude. Ja jej však hovorím, že hoci vie veľmi dobre písať, musí si uvedomiť, že hneď ju do nejakého literárneho týždenníka nezoberú... V každom prípade si však myslím, že sa iba vyhovára, lebo u nej talent na písanie prerazil spev. Dlho mi to tajila, potom ma pozvala do klubu, kde spieva aj s ďalšími kamarátkami v skupine Yellov Sisters, s ktorou majú medzi mladými úspech, no a je to veľmi pekné, hoci alternatívne. Neviem, či sa tým bude môcť živiť. Zatiaľ matička stále prispieva, aj keď, aby som jej nekrivdila, patrí sa povedať, že si privyrába ako čašníčka vo vynikajúcej reštaurácii a ako speváčka mala tú česť vystupovať už aj na rovnakom javisku ako Václav Havel, na zahájení festivalu Človek v ohrození. Mne sa to teda nepodarilo. Akurát môžem povedať, že som bývala v tom istom dome na nábreží ako Václav Havel, hoci on bol v tom čase stále zatvorený. Všade naokolo boli tajní a ja som sa musela správať veľmi morálne.
. Nebolo to aj výchovou? Vyrastali ste v rodine doktora práv, ľavicového intelektuála, ako vy sama v spomínanej knižke svojho otca nazývate. Čo by asi povedal na to, keby sa jeho dcéra zrazu správala neprístojne? - Môj otecko bol lektorom marxistickej ekonómie, dušou oddaný ľavicovej ideológii, hoci po tom, ako nám zomrela mamička a sovietski bratia mu s operáciou nepomohli, na systém aj Sovietov zanevrel. Bohužiaľ, nie však natoľko, aby nám nekazil - teda najmä staršiemu bratovi Pavlovi - pubertálne roky prednáškami. Kým on sa mu odmeňoval nosením dlhých vlasov a počúvaním rádia Luxembourg, ja som vyhrávala všetky školské súťaže s repertoárom typu Oj, cvjeťot kalina v pole... Tým chcem povedať, že ja som bola vzorné dieťa, jeho výchova na mňa vplývala a aj vďaka mojej neskoršej rozkošnej povrchnosti som nepochopila, prečo kvôli pánovi, s ktorým sa môj manžel stretol v Paríži, som skončila na výsluchu ŠtB. Meno Pavel Tigrid mi v tých časoch ešte nič nehovorilo.
. Po smrti vašej mamy sa váš otecko, vdovec s dvoma deťmi, druhýkrát oženil. Aký bol váš vzťah s vašou novou mamou - Haničkou? - Moja mamička číslo jeden, ako som ich oslovovala, mala vrodenú nedomykavosť srdcovej chlopne a pamätám si, že ešte aj taká veľmi chorá, hoci nevládala chodiť po schodoch, keď žehlila otcove košele, mala na žehliacej doske položený ruský slovníček a z lásky k otcovi sa učila po rusky. Po nej som zdedila okrem iného bezhraničnú lásku k mužovi, s ktorým žijem, ale aj ctižiadosť poznávať nové veci. Akurát s cudzími jazykmi mi to nejako nejde, dokonca ku mne chodieval aj profesor angličtiny, no po dvoch rokoch sa z Prahy odsťahoval a ja dnes neviem, či nie náhodou kvôli mne... (smiech) Čo sa týka mojej mamičky číslo dva, Haničky, takú „macochu“ by som priala všetkým polosirotám. Nadviazala na to, čo nám vštepovala naša mama Libuša, vrátane rozvíjania nášho hudobného vzdelania. Jej príbeh je veľmi dlhý. Po vojne jej vyvlastnili vináreň, žila v Južnej Amerike, kde sa jej manžel upil na smrť a keď sa vrátila domov aj s malým synom Vašíkom a pracovala ako sprievodkyňa v električke, môj otec ju považoval za proletárku, hoci ona bola vlastne reakcionárka. Pre mňa bolo podstatné, že sa s otcom mali radi a jemu vyhovovalo, že nám po dlhšom čase opäť niekto pripomína, že si musíme každý deň umývať zuby a česať vlasy.
. Aj vy ste si adoptovali dievčatko z Indie, nie je tajomstvom, že doma máte psíka Wajdu a mačku, ktorá by bez vás skončila v útulku a sponzorsky prispievate na orangutanicu Ňuninku v zoologickej záhrade v Ústí nad Labem... - Aj keď som na začiatku hovorila, že nemám rada fankluby, ja sama som vlastne klubistkou. Mám legitimáciu organizácie Človek v ohrození, chodím na stretnutia, filmové predstavenia a keď vidím, čo všetko musia ľudia na svete zažívať, nemôžem ostať ľahostajná. Áno, je pravda, že podporujem dievčatko, volá sa Dyvia a žije v Indii. Ročne jej posielam päťtisíc korún a hoci pre nás je to smiešna suma, ona za to môže chodiť do školy, mať zabezpečenú zdravotnú starostlivosť a žiť spokojnejším životom. Akurát jej málo píšem – to je tá moja angličtina. Čo sa týka zvieratiek, psami alebo mačičkami som sa obklopovala odmalička. Tuleň, ktorého sme s Jirkom sponzorovali, bohužiaľ, chytil nejakú infekciu a zomrel. Ostala nám Ňuninka, ktorá sa tak dlho a zamilovane pozerala na Jirka, dokonca ho držala za ruku, až sme sa rozhodli, že si ju adoptujeme. Kvôli ľudským aktivitám v prírode je už orangutan vymierajúci druh. Posielame jej teda do zoo apanáž na prilepšenie a rozhodne jej nič nechýba. Som si tým istá, napokon, spokojnosť z nej doslova vyžaruje.
 
 

Náhledy fotografií ze složky Petra Černocká současnost

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

psík

(zkosuthova@gmail.com, 15. 1. 2010 11:24)

Dobrý deň! Zdravím vás zo Slovenska... Môžete mi prosím napísať, aké konkrétne plemeno je váš nádherný psík jazvečík? Volá sa dlhosrstý, čierny?
Túžim po takom. Je prenádherný. Ďakujem pekne a želám veľa úspechov a zdravie.
Košúthová

 

 

 

Z DALŠÍCH WEBŮ

REKLAMA